Pred sudom zasa veri, ze dokaze presvedcit senat o svojej nevine. Niekedy rozprava az neuveritelne pribehy. Rovnako ako muz, ktory utlkol otca pre peniaze. Odusevnene presviedcal sudcov, ze sa stary pan na mokrej dlazke kuchyne niekolkokrat za sebou posmykol. A ze vzdy padol temenom prave na kutac. Ak zlyha vyrecnost vraha, spolieha sa ze ho z ruk spravodlivosti vyslobodi jeho advokat. Ked sa proces zacina vyvijat nepriaznivo, obzalovany veri, ze urcite nedostane najvyssi trest. Dufa, ze sa nad nim sudcovia zlutuju. Po vyneseni najprisnejsieho rozsudku sa zasa spolieha, ze jeho odvolanie bude vyslysane.
Takto rozmysla aj velka vacsina viacnasobnych ci velmi brutalnych vrahov. Napriek svojim ostrasnym vycinom, nevidia dovod, preco by prave im nemal odvolaci sud vyhoviet. Neveria, ze prave oni by sa mohli dostat do ruk kata.
Skutocne peklo pre vacsinu odsudenych vsak nastava az po zamietnuti odvolania. Ak zlocinca uz vopred na tuto situaciu niekto pripravoval, preziva ju o cosi lepsie. V pripade, ze ho zamietnutie odvolanie zastihne necakane, byva to pre neho velky sok. Jeden z odsudenych priznal, ze v prvom momente pocitil bolestive zovretie zaludka a na chrbte mu vyskocili zimomriavky. To vsak netrvalo dlho. Aj ked spravu dostal uradnou cestou, odmietal jej uverit. Myslel si, ze urcite doslo k nedorozumeniu, ktore sa musi vysvetlit. O niekolko hodin si zacal uvedomovat co ho vlastne caka. Prepadla ho beznadej. Pramenila z vedomia, ze coskoro sa jeho existencia skonci. Ze ako popraveny nebude mat ziadnu buducnost. Ziadne plany, rodinu, ziadnych priatelov ci aspon spoluvaznov. Coraz intenzivnejsie zacal mysliet na matku. Bolestivo si vsak uvedomoval, ze coskoro nebude pre neho existovat ani ona. Spolocne s beznadejou prisiel aj strach. Zacal si podrobne predstavovat, ako bude vyzerat poprava. Jeho poprava. Doteraz totiz na vykon svojho trestu myslel ako na velmi vzdialenu, najhorsiu moznost. A take myslienky vzdy srdito zahanal. Najhorsia moznost sa vsak stala realitou. Potom sa z myslienok na definitivny koniec na podstupenie popravy vynara otazka:„Preco prave ja? Preco nie niekto iny? Ved tolki na svete vrazdili a ziju? Tak preco prave ja?“
Po urcitom case od doporucenia zamietnutia odvolania zacina odsudeny prezivat cosi, co je v istom slova zmysle este horsie ako poprava.
Ako to vyzera, dobre opisal muz, ktory v juni 1992 zomrel na elektrickom kresle v state Virginia v USA, Roger Keit Coleman: „Trvalo to mesiace. Noc co noc som prezival svoju popravu. Bol som hotovy. Kazdy den som cakal, ze ma odvedu. Jeden moj priatel to nezvladol a obesil sa. Dvaja ini vazni sa pod tlakom predstav usmrtili.“ Na jednej strane odsudenec este stale veri, ze jeho zivot zostane nedotknuty. Ze mu prezident udeli milost. Alebo, ze hlava statu zomrie a nova ho zachrani. Alebo ze zrusia trest smrti. Alebo v hocico ine. Napriklad, ze jeho matka vybavi nieco u prezidenta, ci u papeza. Na druhej strane su coraz castejsie a dlhsie obdobia, ked prepada uplnej sklucenosti. Vtedy je otupeny, nema presne predstavy o nicom. Citi velku tiesen. Aby ju prekonal, ziada sa mu cosi, pohybovat sa. No ani pohyb neprinasa ulavu. Niektori zacinaju pod tymto tlakom o svojej nevine pisat listy. Prisahaju, ze nic nevykonali a ze ich nevina vyjde najavo. A potom ze budu vsetci lutovat, ze popravili nevinneho cloveka. Listy adresuju manzelke, matke, uradom, ci verejnosti. Ini zas slubuju smrt vsetkym, co ich do tejto situacie dostali. Niektori zacinaju vazne rozmyslat o samovrazde. Svoju popravu vidia ako potupu seba i celej rodiny. Samovrazda by z ich pohladu presvedcila okolie, ze nic nevykonali. Naviac by o svojom konci mohli rozhodnut sami. Nemuseli by prezit vsetky, pre kazdeho ponizujuce a strasne popravne procedury. Alebo by samovrazdou aspon skoncovali s tymto prisernym napatim. Niektori to skutocne aj napriek prirodzenemu pudu sebazachovy a bdelemu oku dozorcov urobia. Ti, ktori zazenu myslienky na samovrazdu, doslova musia zit dalej.
Ako takyto zivot vyzera, nacrtol jasne odsudeny Coleman. Kazdy cakajuci na smrt vie, kedy sa zvykne popravovat. Niekde presne pred polnocou, v Ceskoslovensku to bolo skoro rano. A tak vzdy, ked sa priblizi kriticke obdobie dna, su dusa i telo odsudenca napäte na prasknutie. Temer chromy od hrôzy caka. So zatajenym dychom sa snazi zachytit aj ten najtichsi zvuk. Zachytit a analyzovat ho. Akykolvek buchot krokov ci strngot klucov v nom vyvolava paniku. Akonahle ho zacuje, zacina sa modlit. Modli sa, aby nesli po neho. Aby si dnes, preboha, vybrali niekoh ineho. A jeho az zajtra. Ked sa kroky vzdialia, pociti ohromnu ulavu. Akoby sa na chvilu znova narodil. Vie,ze takto kazdy den preziva svoju malu popravu. A preziva ju mnohokrat.
Cakanie na smrt byva u rôznych odsudenych rozlicne dlhe. Zavisi to od zvykov krajiny a rychlosti prace uradnej masinerie v kazdom jednotlivom pripade. Priemerny cas cakania na smrt v USA je osem rokov. Je vsak znamy aj pripad vraha, ktory zomrel az po osemnastich rokoch. Vrah banskobystrickych zien Juraj Luptak, cakaln na svoju smrt sest rokov. Cakanie na smrt lame aj tie najsilnejsie povahy a najbezcitnejsich vrahov. Mozno povedat, ze cakanie na popravu je vlastne druhym trestom. Automaticky pridanym k trestu smrti. Zaujimavy je fakt, ze pri tomto vsetkom len male percento zlocincov uprimne lutuje, co vykonalo svojim obetiam. Kajuci sa viacnasobny ci brutalny vrah je velkou vynimkou.
A ako to vyzera zvonku? Dobre to opisal slovensky novinar a byvaly politicky vazen Marian Dudinsky:„Oproti mojej cele su cely smrti. Z ich obyvatelov, ktori boli kedysi velkymi gaunermi, je teraz len kopa nestastia. Cakaju na milost, alebo na vykonanie rozsudku. V noci ma budi dive zavyjanie muzova zien so samovrazednymi sklonmi. Odvadzaju ich nevedno kam...“